Špecifickosť akosti hudobného média stavia pred nás množstvo otázok a výziev, ktoré riešili rôzni myslitelia už od staroveku. Jeho viacnásobná obojakosť – potencia viazania sa rovnako na číselné a sémantické fenomény (V. Godár), abstraktnosť a korporeálnosť (H. Partch), či temporálny paralelizmus sukcesívneho plynutia a simultánneho prevrstvovania hudobných procesov rôzneho trvania (O. Messiaen) – je predmetom výskumu aj súčasnej semiotiky. Opierajúc sa o originálne teórie existenciálnej výrazovej estetiky Františka Mika (1920 – 2010) a hudobnej semiotiky Petra Faltina (1939 – 1981) sa príspevok zameriava o. i. na korela(k)tivitu viacúrovňového ľudského (ne)vedomia a polydimenzionality hudobného diela. S ohľadom na istú limitovanosť tradičných modelov znaku autor v nadväznosti na uvedené koncepcie a vlastný hudobno-estetický výskum predostiera alternatívny model hudobného znaku, ako aj 3-D komunikačný model hudobnoumeleckej semiózy.

Úvahy o pokroku v české hudební estetice a kritice stouply v době, kdy nabyly hodnotícího významu. Hostinského studie O pokroku v umění z roku 1894 je jedno z prvních českých pojednání, v němž byl pokrok spojován se vznikem svébytného národního umění a kultury jako celku. Proklamace pokrokové linie české moderní hudby, založené na smetanovské tradici, zahrnovaly aspekty estetické, historicko filozofické, teoretické, psychologické i sociologické. Byly konfrontovány s uměleckým realizmem, s kategoriemi originality a eklekticismu, s moderností hudby absolutní a programní, s idealismem a dialektickým materialismem, se sociálními funkcemi hudby pro lidové masy a pro intelektuálské skupiny, pokrok v umění byl spojován s pokrokem společenským a technickým (průmyslovým) a současně byl chápán jako boj s revolučními proměnami tvůrčích principů a poetik.

Hostinský reprezentuje v české hudební estetice linii estetického formalismu, na které stavěli jeho nejvýznamnější žáci vlastní koncepce a metody: Zich směřoval k experimentální estetice založené na dynamickém pojetí hudební struktury a spolu se Štěpánem stáli na počátku hudební semiotiky a strukturalismu, Helfert se ubíral k historickému výzkumu hudební tvořivosti a hudebního myšlení, Nejedlý založil své vědecké a kritické dílo na ideovém výkladu tvorby v zájmu pokroku.   Společným problémem, stojícím někdy v popředí a někdy v pozadí všech zmíněných teoretických a estetických koncepcí, byla otázka vztahu formy a obsahu díla, kterou v dalším vývoji generace strukturalistů a socialistických realistů rozvětvila na problematiku společenských funkcí a politické ideologie.

Meziválečné úvahy evropsky orientovaných skladatelů a muzikologů vybočovaly za hranice domácí tradice a reflektovaly stylovou pluralitu evropské moderny a avantgardy. Názory na hudbu pařížské moderny (Martinů, Očadlík) a německé schönbergovské školy (Hába) doprovázely dobové úvahy levicově smýšlející hudebníků s orientací na sovětské vzory (Zdeněk a Vít Nejedlý). Komunistický převrat v roce 1948 a období tzv. studené války zdeformovalo pojetí pokroku do roviny ideologicko demagogických norem podle sovětského, ždanovovského vzoru, pověstného svými vulgárně naivními kritickými soudy.

Štúdia čitateľovi poskytuje náhľad na problematiku spracovania operných tém a árií Mozartovho vrcholného obdobia v inštrumentálnej hudbe 19. storočia a objasňuje príčiny vzniku, úlohy a historický význam týchto kompozícií. Práca obsahuje analytický pohľad na tri vybrané inštrumentálne kompozície inšpirované vrcholnými Mozartovými operami. Dotýka sa foriem fantázie, reminiscencie a variácie, sleduje mieru vypožičania a citácie, ako aj vzťah predlohy a spracovania, a definuje kompozičné postupy jednotlivých skladieb.

Členské inštitúcie IAML na Slovensku sa v roku 1993 po vzniku Slovenskej republiky rozhodli ustanoviť Slovenskú národnú skupinu IAML. Od tohto roku pracuje toto združenie v trochu meniacom sa zložení na základe svojich stanov a rezolúcií medzinárodných konferencií IAML. Desať rokov činnosti za roky 1993 – 2003 bolo zhodnotených v príspevku prvého prezidenta SNS IAML PaedDr. Emanuela Muntága, ktorý vyšiel v časopise Knižnica, 2004, roč. 5, č. 3, s. 95-98. Tento príspevok prezentuje aktivity SNS IAML za obdobie ďalších desať rokov – roky 2003 – 2013.

Cieľom príspevku je poukázať na súčasné trendy vo výbere hudobného materiálu, nutnosť jeho adekvátneho výberu pre určitú vokálnu a mentálnu úroveň žiakov ZUŠ, a tiež upozorniť na nesprávne prispôsobovanie vokálnej techniky estetickým normám pri interpretácii skladieb rôznych hudobných štýlov na úkor prirodzeného hlasového vývoja žiakov ZUŠ.

Uspávanka je na prvý pohľad i počutie primitívny žáner. Vo svojej forme, v texte a jeho obsahu, v myšlienkach, v adresnosti na malého človeka, v hudobných vyjadrovacích prostriedkoch (rytmus, tempo, dynamika, melódia, harmónia) vo svojej jednoduchosti.A predsa má viac významov a dimenzií, ktoré je možné pochopiť, keď na to príde čas – v dospelosti. Cieľom nielen nášho výskumu, ale aj článku, je urýchliť dané vedomie a zmeniť „zaškatuľkovaný“ názor i poznanie o uspávanke ako žánri.

Bergerova Cesta s hudbou je jednou z najobsažnejších kníh, aké sa mi v poslednom čase dostali do rúk, a to nielen po stránke úctyhodného rozsahu, ale najmä po stránke nesmierne zaujímavého a hlbokomyseľného obsahu. Ide o súbor textov slovenského skladateľa poľského pôvodu Romana Bergera (nar. 1930), ktoré vznikali v priebehu štyroch dekád (1969 – 2009), teda v pomerne širokom časovom rozpätí. O to viac čitateľ môže oceniť istú myšlienkovú jednotu, vďaka ktorej celá publikácia pôsobí kompaktným dojmom a podnecuje recipienta knihu čítať doslova jedným dychom (čo je však vzhľadom na rozsah nereálne). Charakter jednotlivých textov vychádza z toho, o aký typ textu ide – viaceré sú štúdiami o vybraných umeleckých osobnostiach, iné boli napísané napríklad pri príležitosti nejakej udalosti (kultúrnej, politickej, pri príležitosti inaugurácie niektorých Bergerových kolegov – umelcov a pod.). Sú tu príspevky na konferencie, recenzie umeleckých výkonov či skladieb, ako aj listy adresované konkrétnej osobe (napríklad politickým funkcionárom) a i. (týmto nepovažujeme vymenovanie jednotlivých „typov“ textov za uzatvorené). S tým je spojená aj rôznorodá dĺžka textov – od jednej strany až po niekoľko desiatok strán. Usporiadanie textov v knihe je chronologické. Nie sú teda rozdelené podľa typu, čo považujem za veľmi vhodné riešenie vzhľadom na to, že to čitateľovi umožňuje sledovať a orientovať sa v časovej osi autorovho života (či skôr len jeho malého zlomku). Zároveň je väčšina textov ťažko jednoznačne „zaškatuľkovateľná“ len do určitého typu textov, a predpokladám, že autorovi by takáto snaha vôbec nekonvenovala.

[pokračovanie recenzie je k dispozícii v tlačenej verzii časopisu]