• 4/2011: Osobnosti slovenskej hudby

    4/2011: Osobnosti slovenskej hudby

    Úvod

    ČIERNA, Alena: Úvodom
    In: Slovenská hudba, roč. 37, 2011, č. 4, s. 315 – 316

    Štúdie

    GARAJ, Bernard: K etnomuzikologickému dielu Oskára Elscheka
    In: Slovenská hudba, roč. 37, 2011, č. 4, s. 317 – 331

    Prof. PhDr. Oskár Elschek, DrSc. sa za roky pôsobenia v Ústave hudobnej vedy SAV v Bratislave, kde s niekoľkými prestávkami pôsobil až do roku 2004, vypracoval na jedného z najuznávanejších slovenských i európskych etnomuzikológov. Aj napriek omnoho širšej a univerzálnejšej hudobnovednej orientácii sa etnomuzikológia stala jeho primárnou odbornou, ale nepochybne i srdcovou špecializáciou. K doménam Elschekovho výskumu od samého začiatku patrili slovenské ľudové hudobné nástroje a nástrojová hudba.Ďalšie témy, ktoré O. Elschek pretavil do publikačnej podoby, fascinujú šírkou svojho záberu, a pritom stále neopúšťajú oblasť ľudovej hudby. Ide najmä o štúdie a príspevky venované celému okruhu hudobnopedagogických otázok (hudobnému školstvu, miestu ľudovej piesne vo vyučovaní hudobnej výchovy, etnomuzikologickým či etnomuzikologicky zameraným študijným programom), postaveniu hudby, resp. ľudovej hudby a hudobnovedného výskumu v spoločnosti, úlohe masmédií pri prezentácii ľudovej hudobnej tradície a ľudovej hudbe menšín. Prínos O. Elscheka pre slovenskú a európsku etnomuzikológiu podčiarkujú tiež jeho príspevky vo veľkých domácich a zahraničných encyklopedických dielach muzikologického, ako aj etnologického zamerania. Nezanedbateľnou súčasťou jeho aktivít bolo vedecké bádanie v oblasti systematickej hudobnej vedy, kde vytvoril jednu zo súčasných platných hudobnovedných systemizácií. Venoval sa tiež organizovaniu hudobnopublicistickej, pedagogickej a organizátorskej činnosti.

    Význam diela a nezastupiteľná úloha Oskára Elscheka spočíva v tom, že ako mimoriadna osobnosť slovenskej hudobnej vedy rozhodujúcim spôsobom prispel k profilovaniu etnomuzikológie na Slovensku a svoje precízne formulované poznatky o slovenskej ľudovej hudbe integrálne včlenil do širšieho medzinárodného bádateľského konceptu.

    BREJKA, Rudolf: Niekoľko poznámok k odkazu Ota Ferenczyho
    In: Slovenská hudba, roč. 37, 2011, č. 4, s. 332 – 336

    Profesor Oto Ferenczy patrí k tým osobnostiam slovenskej hudobnej kultúry, ktorých akčný rádius presahuje štandardnú predstavu úzko zameranej profesionálnej aktivity a skôr sa približuje k ideálu polyhistora. Pre slovenskú hudobnú obec sa ako dominantné javia jeho skladateľská, hudobno-teoretická, resp. hudobno-estetická, pedagogická a organizátorská činnosť. Odborná verejnosť doteraz venovala najviac pozornosti skúmaniu jeho skladateľského odkazu (Ladislav Burlas, Ivan Hrušovský, Juraj Hatrík, Ľubomír Chalupka, Vladimír Bokes). Nepreskúmaná ostáva jeho publicistická a hudobno-teoretická činnosť, ktorá ešte len čaká na komplexné vyhodnotenie, a tiež jeho pedagogická činnosť, ktorú po prvý veľmi výstižne v roku 1981 na stránkach Hudobného života analyzoval Ján Albrecht. Personálna bibliografia O. Ferenczyho síce nie je rozsiahla, no prezrádza autorove priority: snaha o rozvírenie stojatých vôd v slovenskej hudbe 40. a 50. rokov 20. storočia poukazom na nevyhnutnosť európskeho (svetového) kontextu (články o Stravinskom, Messiaenovi a i.), vyzdvihovanie domácich hodnôt v opozícii voči oficiálnemu kurzu (napríklad pripomínanie tvorby Jána Levoslava Bellu či Frica Kafendu), ako aj teoretické reflexie ako Naše slabosti a nedostatky (1946), O dvoch spôsoboch účasti na hudbe (1946), Boj o hudobné elementy (1947), Pohľad na obecnú a sociálnu podmienenosť slovenskej hudby (1947) či vysokoškolské učebné texty Syllabus k prednáškam z estetiky (1964) a Texty ku zbierke príkladov z estetiky (1983, 1993).

    CHALUPKA, Ľubomír: Pohľad muzikológa Ivana Hrušovského na osobnosť Jána Cikkera
    In: Slovenská hudba, roč. 37, 2011, č. 4, s. 337 – 342

    Spomedzi publicistov, ktorí sa dotkli osobnosti a diela slovenského skladateľa Jána Cikkera (1911 – 1989) sa najintenzívnejšie do jeho štýlu zahĺbil muzikológ, pedagóg a skladateľ Ivan Hrušovský (1927 – 2001). Už pri písaní svojej knižnej práce Slovenská hudba v profiloch a rozboroch (1964) sa Hrušovskému podarilo plasticky charakterizovať osobitosť Cikkerovho postavenia v generácii vrstovníkov a zároveň podrobne prezentovať kvalitgatívne črty Cikkerovej štvrtej opery Vzkriesenie (1963). Výhodnú základňu pre pochopenie skladateľovho štýlu nachádzal Hrušovský pri analytickom štúdiu jeho ranej tvorby. Výsledky tohto prieskumu predstavil v komprimovanej podobe v texte Formovanie hudobného myslenia Jána Cikkera (1966) a neskôr dopracoval v troch štúdiách uverejnených v roku skladateľovej šesťdesiatky (1971). Sústredil sa najmä na podstatu príznačného typu vášnivosti z rodu psychologického dramatizmu, kontrolovanej väzbou na programové zakotvenie väčšiny Cikkerových opusov. Hrušovský neobišiel ani obdobie vojnových rokov, keď sa zo stabilizovanej úrovne slovenskej kompozičnej tvorby vymanil Cikker protivojnovo zmeraným umeleckým protestom.

    BUGALOVÁ, Edita: Pripomenutie diela Mikuláša Schneidra-Trnavského
    In: Slovenská hudba, roč. 37, 2011, č. 4, s. 343 – 349

    Mikuláš Schneider-Trnavský v kontexte vývoja slovenskej hudby v prvej polovici 20. storočia zaujíma dôležité miesto. Stretávajú sa v ňom vývojové línie domácich tvorcov 19. storočia a odkaz Jána Levoslava Bellu, na ktorý nevdojak prirodzene nadviazal. Zameranie skladateľov 19. storočia na ľudovú pieseň, sústreďovanie piesní do zbierok, teoretické úvahy o hodnotách a osobitostiach tohto materiálu vytvorili pre mladého tvorcu na začiatku 20. storočia bázu, z ktorej vychádzal pri zrode slovenskej umelej piesne. Ján Levoslav Bella v 19. storočí vytvoril umelecký základ pre rozvoj slovenskej hudobnej kultúry tak v piesňovej, zborovej, komornej, orchestrálnej, opernej, ako i v duchovnej tvorbe. V premostení Bellovho umeleckého odkazu európskych kontextov, ktorý tkvel v diele štýlovo orientovanom na romantizmus a novoromantizmus, pokračoval Schneider-Trnavský cestou novoromantizmu a impresionizmu. Popri ďalších tvorcoch sa skladateľ v prvej tretine 20. storočia podieľal na hľadaní cesty slovenskej hudby. Okrem jeho významu ako zakladateľa slovenskej koncertnej piesne, v jeho diele vyvrcholil vývoj predkoncilovej tvorby duchovnej hudby na Slovensku.

    MARTINÁKOVÁ, Zuzana: Akceptovanie hudobnej tradície v tvorbe Ivana Paríka, Dušana Martinčeka a Ladislava Kupkoviča
    In: Slovenská hudba, roč. 37, 2011, č. 4, s. 350 – 356

    Dušan Martinček, Ivan Parík a Ladislav Kupkovič – tri významné skladateľské osobnosti – rozličnou mierou zúročili vplyvy hudobnej tradície vo svojej tvorbe. Príspevok sa zaoberá odlišnými prístupmi k hudobnej tradícii a jej pretavením v kompozičnom prejave týchto troch skladateľov – generačných vrstovníkov.

    BOKES, Vladimír: Miesto Juraja Pospíšila v slovenskej kompozičnej škole
    In: Slovenská hudba, roč. 37, 2011, č. 4, s. 357 – 362

    V tomto roku si slovenská hudobná verejnosť pripomína 80 rokov od narodenia skladateľa a pedagóga Juraja Pospíšila, ktorý po ukončení štúdií prijal miesto na bratislavskom Konzervatóriu. Tu odchoval rad popredných slovenských skladateľov (F. Poul,1968; P. Cón, V. Kovář a M. Petrašovská, ?1969; S. Hochel, 1970; S. Bodorová, 1972; V. Godár, J. Kolkovič a V. Kubička, 1975; I. Burlas, 1980; P. Malovec, 1981; P. Martinček a T. Schnitzer, 1982; J. Baán, 1983; O. Danášová a R. Rudolf, 1984; M. Betko, 1986; M. Krajči, 1990). Ako pedagóg sa radil skôr k liberálnemu typu pedagógov, ktorí sa nechali motivovať subjektívnym pohľadom a novátorským prístupom.

    Pri stručnej charakteristike Pospíšilovho skladateľského štýlu sa zvykne hovoriť, že v jeho dielach sa spája vplyv Leoša Janáčka a Antona Weberna. Pre Pospíšila sa Janáček stal hlavným pilierom vývoja vlastného štýlu. V 60. rokoch 20. storočia nasledoval štýl druhého, t. j. „webernovského obdobia“: Tri invencie pre flautu, klarinet a fagot (1961), Hudba pre plechy, Koncert pre pozaunu a orchester (1962), Passacaglia a fúga pre organ, Symfónia „Hmlovina v Andromede“ (1963), Glosy pre dychové kvinteto a i., ktoré hovoria o postupnom smerovaní od Janáčka k Webernovi. Zdravotné problémy zhruba od roku 1996 napokon spôsobili postupné utlmenie umeleckých a pedagogických aktivít J. Pospíšila, ktorý zastával v slovenskej hudbe významné miesto pedagóga skladby.

    BUBNÁŠ, Juraj: Poznámky ku komornej tvorbe Vladimíra Bokesa
    In: Slovenská hudba, roč. 37, 2011, č. 4, s. 363 – 368

    Vladimír Bokes patrí ku generácii hudobných skladateľov, nastupujúcej do slovenského hudobného života na začiatku 70. rokov. Nadviazal na avantgardné tendencie 60. rokov 20. storočia a tvorivo ich reflektoval. Príspevok na príkladoch z jeho skorších komorných diel poukazuje na niektoré dôležité prvky Bokesovho kompozičného jazyka, ktoré neskôr rozvíjal i vo svojej ďalšej tvorbe. Na jednej strane to je zmysel pre racionálnu konštrukciu prameniaci v jeho záujme o serializmus, klasickú a voľnú dodekafóniu, ktorý sa neskôr rozvinul i v podobe matematicky konštruovaných tónových radov a využívania princípu zlatého rezu. Na druhej strane iniciálne striktné formovanie a konštrukciu hudobného materiálu, ktoré často prepája s využitím princípov aleatoriky (repetovanie modelov i rytmicky voľný zápis). Obe tieto črty možno ako dôležité piliere sledovať v celej Bokesovej tvorbe.

    ČERVENÁ, Ľudmila: Umelecký prínos Jevgenija Iršaia v profilovaní hudobnej kultúry Slovenska
    In: Slovenská hudba, roč. 37, 2011, č. 4, s. 369 – 376

    Jevgenij Iršai sa počas 20-ročného pobytu na Slovensku etabloval ako výrazná skladateľská osobnosť so všetkými znakmi postmoderny. Príchodom na Slovensko v ňom slovenská hudobná kultúra získala nielen európsky rozhľadeného skladateľa, vyrastajúceho v jednom z najprestížnejších európskych hudobných učilíšť a nadväzujúceho na najväčšie zjavy ruskej skladateľskej školy (Musorgského, Šostakoviča, Prokofieva, Ustvoľskej, Schnittkeho), ale aj koncertujúceho sólistu (klaviristu a komorného hráča), inšpiratívneho pedagóga, hĺbavého a nekonvenčného esejistu a filozofa, organizátora hudobného života a tiež originálneho výtvarníka a úspešného šachistu.

    BLAHO, Jaroslav: Margita Česányiová – prvá dáma Opery Slovenského národného divadla
    In: Slovenská hudba, roč. 37, 2011, č. 4, s. 377 – 381

    Dejiny a vývoj slovenského operného (klasického) spevu, ktoré sa, reálne povedané, nerátajú na viac než nejakých sedemdesiat rokov, možno rozdeliť do dvoch historických kategórií. Prvé obdobie charakterizovala doba totality, hnedej i červenej, z ktorej bol únik len za cenu emigrácie (Pudiš, Petrák, Poppová, Poláková, Hanák, Zelenay, Gruberová a i.). Táto izolácia bola prekonaná až niekedy v polovici 70. rokov, keď aj na Slovensku ako v poslednej kultúre východného bloku bola pochopená propagačná hodnota umenia. Tá druhá etapa slovenských vokálnych dejín sa spája so zánikom „železnej opony“. Nadšenie hodnotení občas popiera realitu. Pomaly už každý „výšľap“ na západ od Hainburgu je dokladom „svetoznámosti“ slovenského operného spevu, a nielen na stránkach bulváru, ale aj v mienkotvorných médiách. Kto roky sleduje svetovú operu môže sa iba pousmiať… Margita Česányiová, ktorá sa narodila v záhorskej Hasprunke (dnes Studienka) neďaleko Malaciek 28. októbra 1911 (a teda pred pár dňami sme si pripomenuli jej storočnicu), v tom prvom období našich vokálnych dejín bola okrem dvoch slávnych emigrantiek v sopránovom odbore historickým pojmom číslo jeden. A keďže dnes dramatické primadony aj na prvej scéne už roky absentujú a musia byť zastupované druhotriednym tovarom zo zahraničia, keďže Lucia Poppová, Edita Grúberová a Gabriela Benačková poznačili históriu SND takmer nebadane, nič nebráni, aby bola Margita Česányiová so všetkou vážnosťou a hĺbkou presvedčenia v širokom historickom kontexte označená ako prvá dáma slovenského operného javiska.

    Materiál

    MACARÍKOVÁ, Ivana: Košická kompozičná škola
    In: Slovenská hudba, roč. 37, 2011, č. 4, s. 382 – 413

    Príspevok Košická kompozičná škola, opierajúci sa o text diplomovej práce, sa zameriava na problematiku kompozičnej školy úzko súvisiacej so vznikom a rozvojom kompozičnej triedy košického Konzervatória, na čele ktorej stojí od jej založenia skladateľ Jozef Podprocký (nar. 1944). Takmer štyridsaťročné fungovanie odboru skladby na košickom Konzervatóriu vyprofilovalo mnoho absolventov, ktorí neskôr pokračovali v štúdiu na vysokých školách a v súčasnosti patria k úspešným skladateľom doma i v zahraničí. Zo zoznamu doterajších žiakov J. Podprockého je v príspevku upriamená pozornosť na tých najúspešnejších: Peter Breiner, Iris Szeghy, Norbert Bodnár, Alexander Mihalič, Jana Kmiťová a Ivan Buffa, ktorí patria do skladateľskej generácie 80. a 90. rokov uplynulého storočia. Kompozičnú tvorbu týchto skladateľov charakterizuje nebývalá štýlová pluralita, diferenciácia kompozičnej orientácie so silným akcentom na individuálny prínos v oblasti hudobnej tvorby. Na rozdiel od predošlých kompozičných škôl či skupín skladateľov, ktoré spoločným hudobným jazykom formovali určitý štýl, resp. orientáciu, dominuje tu princíp komplementarity. To znamená, že autori v individuálnych prejavoch presadzujú tiež rôzne fúzie hudobných druhov a žánrov, prelínanie viacerých druhov umenia, multimediálnu tvorbu a i. Kompozičné oddelenie na košickom Konzervatóriu má v súčasnosti dvoch pedagógov – J. Podprockého s prísnym kompozičným vedením a N. Bodnára, ktorého charakterizuje individuálny prístup k žiakom (nie s každým začínať „od nuly“). Do košickej kompozičnej školy sa radí aj skladateľ Juraj Vajo, ktorý síce nevedie kompozičnú triedu (na Konzervatóriu v Košiciach vyučuje hudobno-teoretické predmety), ale svojou kompozičnou tvorbou výrazne zasiahol a zasahuje do jej formovania.

    Recenzia

    BUBNÁŠ, Juraj: Pavol Bagin: Chamber Music
    In: Slovenská hudba, roč. 37, 2011, č. 4, s. 414 – 415

    Koncom roka 2011 pribudol do edičného katalógu Hudobného fondu nový kompaktný disk s komornou tvorbou skladateľa Pavla Bagina. Obsiahnuté diela sčasti korešpondujú s jeho profilovou LP platňou vydanou vo vydavateľstve Opus v roku 1981, sú medzi nimi však i skladby novšie (až po rok 2000). Ide teda o prierez troma desaťročiami Baginovej tvorby, čo umožňuje vytvoriť si o nej relatívne ucelený obraz.

    Bohužiaľ, musím CD vytknúť niekoľko nedostatkov, ktoré záujemcovi o Baginovu hudbu jej spoznávanie neuľahčujú. Po vecnej stránke je to predovšetkým nedôslednosť prípravy sprievodného textu v booklete. Ten prináša prevažne životopisné informácie, súvisiace s autorovou dirigentskou a organizačnou činnosťou, a niekoľko všeobecných charakteristík jeho tvorby bez konkrétnejšieho priblíženia prezentovaných kompozícií. Táto výčitka nie je neoprávnená – len malá sonda do internetu (skladateľov profil na stránke Hudobného centra) ukazuje, že k vačšine týchto diel sú dostupné autorské komentáre z festivalových bulletinov, ktoré mohli byť vhodným doplnkom k počúvaniu… Rovnako sa na CD nedočítame, kedy jednotlivé nahrávky vznikli. Možno dedukovať, že niektoré z nich sú štúdiové a niektoré sú záznamom zo živého predvedenia (počuteľné ruchy z publika, potlesk). Na základe overiteľných informácií v dvoch prípadoch ide zrejme o nahrávky z premiérových uvedení na festivaloch Nová slovenská hudba, resp. Melos-Étos, čo tiež nie je nezaujímavá informácia. Pozornému čitateľovi takisto neunikne, že sa tlačiarenskému škriatkovi podarilo pozmeniť mená dvoch interpretov a rok vzniku jednej skladby posunúť o celých 20 rokov…
    (Pokračovanie recenzie je k dispozícii v tlačenej verzii časopisu.)