Franz Paul Rigler prispel kompozičnou tvorbou k profilovaniu hudobnej kultúry a genézy hudobnej reči klasicizmu 2. polovice 18. storočia na území Slovenska. V jeho skladbách dochádza k prelínaniu prvkov štýlových tendencií raného a vrcholného klasicizmu, ako aj inovatívnych a tradičných postupov v komponovaní. Klavírny štýl poukazuje na spriaznenosť s viedenským a rakúskym okruhom skladateľov. Klavírne skladby, predovšetkým rondá a sonáty, poukazujú na interpretačné a skladateľské majstrovstvo, ktorým si vyslúžil značný ohlas vtedajšej spoločnosti. Reprezentatívne druhy hudobného umenia sa vyznačujú individuálnym prístupom riešenia formy, ktoré skladateľ plne prispôsobuje technickým možnostiam klávesových nástrojov. F. P. Rigler necháva v interpretácii skladieb určitú voľnosť prostredníctvom používania fermát. Klavírne rondá vychádzajú z couperinovského ronda, kde sa taktiež prejavuje kombinácia s kompozičnými princípmi variácie. Sonátová forma u F. P. Riglera vychádza zo scarlattiovského typu sonáty, ktorá sa prejavuje predovšetkým dvojdielnou koncepciou formy, kde prvý diel tvorí expozícia a druhý diel rozvedenie s reprízou (repríza priamo nadväzuje na začiatok rozvedenia). Skladateľský odkaz F. P. Riglera môžeme považovať za prínosný so zreteľom na formovanie hudobnej kultúry v celoeurópskom ponímaní.

V rade skladateľov vstupujúcich do slovenského hudobného života v 60. rokoch minulého storočia dôležité miesto zaujal Jozef Sixta (1940 – 2007), hudobník, ktorý pomerne rýchlo po ukončení vysokoškolského štúdia našiel svoj tvorivý ideál. Podobne ako viacerí analytici aj sám Sixta sa charakterizoval ako racionálny typ, pre ktorého platí zriekanie sa mnohovravnosti, nekontrolovanej expresie, pretože v popredí je cit pre vyváženosť, symetriu a logiku usporiadania. Prvým dielom, ktorého kompozičné kvality geneticky predurčujú rad ďalších Sixtových kompozícií, je Sláčikové kvarteto č. 1 (1965). Analýza partitúry i jej zvukového záznamu umožňuje rekonštruovať podstatné atribúty dosahovania jednoty medzi disciplínou tvarov, reprezentovaných intervalovými kostrami, charakterom rozvíjania línií kánonickým spôsobom a osobitou zvukovosťou, zabezpečovanou najmä asynchrónnym zaznievaním podobne konštruovaných hlasov. Poznateľnosť priezračnej trojdielnej tektoniky vyplýva aj z invenčného využitia kontrastov v jednotlivých elementárnych úrovniach štruktúry inštrumentálneho štvorhlasu.

Obdobie rokov 1939–1945 je samostatnou historickou etapou v dejinách Slovenského rozhlasu. Osamostatnením bratislavskej pobočky vznikol Slovenský rozhlas, spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej majoritným vlastníkom bol štát. Zmenili sa primárne ideologické východiská. Samotná vládna garnitúra si uvedomovala silu rozhlasového média a pod jej tlakom sa vyvíjalo aj hudobné vysielanie. Personálne a organizačné problémy, ktoré nastali po vzniku samostatného Slovenského rozhlasu čoskoro eliminovala neúnavná snaha Alexandra Moyzesa, ktorý postupne doplnil personálne zloženie symfonického orchestra angažovaním absolventov Konzervatória v Bratislave a zreorganizoval hudobný odbor. Na jednotlivé vedúce posty nových špecializovaných oddelení hudobného odboru angažoval profesionálnych hudobníkov, čím zabezpečil kvalitu dramaturgickej koncepcie koncertov i programového vysielania hudobného odboru. Pod taktovkou Františka Babuška a Krešemíra Baranoviča orchester vyrástol na popredné orchestrálne teleso. Už v roku 1942 sa začali priamym prenosom vysielať verejné koncerty, ktoré boli obohatením hudobného života v Bratislave. Slovenský rozhlas napredoval v mnohých ohľadoch. V roku 1941 bola zakúpená nová nahrávacia technika, ktorá v mnohom uľahčila prácu pri tvorbe programu. Slovenská autonómna tvorba už nebola závislá len od živého koncertného predvedenia a postupne sa budoval hudobný archív Slovenského rozhlasu. O kvalite hudobného vysielania Slovenského rozhlasu svedčia aj hudobno-slovné relácie v podobe komentárov k symfonickým koncertom, ktoré pre rozhlas písal Ernest Zavarský. Niektoré z nich boli adresované vzdelanejšiemu poslucháčovi, znalcovi umenia či hudobnému kritikovi, pretože sa vyjadroval v odbornej reči, ktorej hudobný laik nemohol rozumieť. Zavarského komentáre autonómnych slovenských skladieb vychádzali zo štúdia partitúr, keďže neexistovali žiadne nahrávky, ani hotové analýzy. Tieto rozhlasové relácie boli odrazovým mostíkom k napísaniu jeho štúdie Súčasná slovenská hudba z roku 1947.

Z výsledkov programových analýz je zrejmá snaha o propagovanie a zveľaďovanie slovenskej hudobnej tvorby. Práca zamestnancov Slovenského rozhlasu sa zameriavala na symfonickú a komornú tvorbu, pričom nezaostávala ani hudba zábavná či ľudová. Obdobie druhej svetovej vojny, napriek zložitým ekonomickým i spoločensko-politickým podmienkam, je paradoxne obdobím rozvoja a pozdvihnutia slovenskej hudobnej kultúry. Slovenskému rozhlasu sa nielen podarilo udržať úroveň vysielania bývalého Česko-slovenského rozhlasu, ale dokonca ju zveľadiť a skvalitniť. Možno tiež skonštatovať, že muzikologicky erudované komentáre Ernesta Zavarského k hudobným produkciám v období druhej svetovej vojny dosahovali vysokú úroveň a vypovedali tiež o stave slovenskej muzikológie.