Autorka poukazuje na význam teórie harmónie Juraja Beneša, založenej na hypotéze o existencii Systému intervalov, v ktorom popredené miesto prináleží intervalom čistej kvinty, malej sekundy a tritonu. Objasňuje spôsob, na základe ktorého Beneš dejiny vývoja harmonického myslenia objasňuje ako postupné obnažovanie a odhaľovanie potenciálnych možností Systému a ako smerovanie od suboktávového cez oktávové k supraoktávovému hudobnému mysleniu. Následne prezentuje vlastné idey súvisiace s podstatou harmónie, pričom v prospech platnosti Benešových téz o hierarchii intervalov prezentuje ďalšie argumenty založené na matematicko-akustických a systematických dispozíciách radu alikvótnych tónov a ich zhodnotení v dielach popredných teoretikov a skladateľov minulosti. V závere poukazuje na význam Benešovho domyslenia ideí popredného slovenského hudobného teoretika Miroslava Filipa, publikovaných v spise Vývinové zákonitosti klasickej harmónie (1965).

Táto práca rieši otázku použitia sonátovej formy v dielach pre klavír od začiatku 19. storočia.

Evolúcia hudobného myslenia ponúka skladateľom nesmierne a nekonečné možnosti ako poňať, použiť, pozmeniť alebo úplne transformovať sonátovú formu, ktorá sa už javí ako stará a neschopná absorbovať moderný obsah a nové témy. Predstavivosť a fantázia priviedli F. Chopina, ktorý je hlavnou osobnosťou tejto štúdie, k unikátnym a originálnym výsledkom. Zatiaľ čo vo svojich klavírnych sonátach zachováva klasickú formu sonáty, forma v baladách a Fantázii f mol op. 49 predstavuje skutočný revolučný počin. V týchto dielach vytvoril akýsi predobraz jednočasťovej sonáty, ktorá ovplyvnila ďalších skladateľov, výrazne sa ňou inšpiroval aj A. N. Skriabin. V tejto štúdii tiež ponúkam podrobné formové rozbory tých Chopinových skladieb, v ktorých je možné zachytiť stopy sonátovej formy.

Štúdia sa zaoberá vznikom a činnosťou jedného z najpoprednejších slovenských komorných súborov – Moyzesovho kvarteta od jeho začiatkov v roku 1975 až po súčasnosť. Prekladá obraz o situácii na poli predvádzania komornej hudby na Slovensku v 20. storočí a predstavuje tiež niektorých jeho predchodcov, ktorých činnosť mala priamy vplyv na fungovanie tohto telesa. Jadro práce popri chronologickom popise činnosti telesa tvorí aj porovnávacia analýza dvoch nahrávok, ktoré súbor počas svojej existencie uskutočnil: Ján Levoslav Bella – Sláčikové kvarteto e mol ,Uhorské‘ (Naxos, Marco Polo, 8.223839, 1994 a Tonostudio, JR-0267, 2010) a Antonín Dvořák Sláčikové kvarteto č. 12 F dur op. 96 ,Americké‘ (Naxos, 8.550251, 1988 a Tonostudio, JR-2067, 2010).

Cesta Vladimíra Bokesa na slovenskú kompozičnú scénu bola priamočiara, jednoznačná. „Testovaný“ prísnym klasickým akademickým školením vstupoval do profesie v 60. rokoch minulého storočia, v časoch žičlivých na pohyby, estetické prúdenia a revolučné premeny v umení. V bohatom arzenáli ponúkaných techník a technológií sa mladý skladateľ veľmi rýchlo zorientoval, vedený vnútorným presvedčením sformuloval si privátne krédo, z ktorého odvíjal a podnes odvíja tvorivé formulácie. Zdanlivo nemenne, akoby v tých istých intenciách, s rovnakými postulátmi, relatívne bez osobitých vývojových cezúr. Jeho kompozičné vzorce sú jasné, zreteľne definovateľné striktnou štrukturálnou disciplínou, deskriptívnymi väzbami. Predsa však, sledujúc reťaz kompozičných „výstupov“, opusov od prvých po dnešné čísla, na pevnom podklade konštantných kompozičných súradníc abstrahujúcich osobnostné normy a pravidlá, evidujeme nepatrné posuny, smerovania po vlastnej, ničím nespochybniteľnej osi. Práve takéto „mikropohyby“ nám umožní sledovať ukážková zostava – vzorka z Bokesovej komornej tvorby, sústredená na reprezentatívnom CD nosiči z produkcie Hudobného fondu. Pod titulom Chamber music je usporiadaných sedem Bokesových komorných (ako ináč) skladieb, skomponovaných v rozptyle štyridsiatich rokov: počnúc „juvenílnou“ Sekvenciou pre 9 nástrojov z roku 1965, po Postlúdium k storočnici Eugena Suchoňa, datované rokom 2008.
(Pokračovanie recenzie je k dispozícii v tlačenej verzii časopisu.)