Štýl v hudbe je komplikovanou, mnohovrstvovou a premenlivou kategóriou (počnúc jednotlivými štýlovými obdobiami až po individuálny štýl toho-ktorého skladateľa). Je len samozrejmosťou, že žiadne hudobnoštýlové obdobie nemá presné a konkrétne časové hranice. Štýl v hudbe je veľmi ťažko vymedziteľný, ide o jeden z najzložitejších problémov dejín hudby, hoci na druhej strane je to jedna z esenciálnych kategórií hudby. Možno tvrdiť, že bez štýlu niet hudby. Príspevok prináša zamyslenie nad otázkou „hraníc“ barokového štýlu v kontexte tvorby Johanna Sebastiana Bacha. Autor príspevku sa zamýšľa, či a ako J. S. Bach (ako predstaviteľ neskorého baroka, teda záverečnej fázy barokového štýlu) reagoval na nové podnety v hudbe 20. a 30. rokov 18. storočia, t. j. či vo svojej tvorbe akceptoval dobové prvky rokoka a galantného štýlu.

Šesť Brandenburských koncertov BWV 1046–1051 Johanna Sebastiana Bacha, svedčiacich o bohatej fantázii a tvorivom potenciáli skladateľa, predstavuje vrchol barokovej orchestrálnej literatúry. Skladateľ nástrojovým obsadením v koncertoch prejavil zmysel pre nástrojové kombinácie, ako aj veľkú znalosť organológie a akustiky a v neposlednom rade aj cit pre uvádzanie nových hudobných nástrojov do dobovej interpretačnej praxe. Už od renesancie Bachovho diela v prvej tretine 19. storočia Brandenburské koncerty vzbudzujú pozornosť muzikológov, ktorí hľadajú odpovede na otázky chronológie vzniku, druhového zatriedenia, tonálnych súvislostí, nástrojového obsadenia, výstavby a vzájomných vzťahov. Autor v príspevku venoval osobitú pozornosť šiestemu Brandenburskému koncertu, a to z aspektu formovej a tektonickej výstavby, ako aj interpretačných reflexií s dôrazom na netradične poňaté sprievodnému postaveniu violy da gamba.

Recepcia tvorby J. S. Bacha v slovenskom tvorivom prostredí pretrváva v rôznych podobách dodnes, a to bez ohľadu na žánrovú a generačnú diferenciáciu. Okrem analytického pohľadu do partitúr slovenských skladateľov ju možno dokumentovať aj na ďalších úrovniach recepcie – v učebných plánoch hudobných škôl, v dramaturgii a interpretačnej praxi jednotlivcov a telies či v synteticky realizovanej muzikologickej reflexii. Azda najzaujímavejšie a najpestrejšie sa spomínaná recepcia prejavila v kom­pozičnej praxi, kde Bachovo skladateľské umenie zohrávalo rozmanitú úlohu (od modelu, inšpirátora, katalyzátora, transformácie až k symbolu). Uvedomelý postoj k Bachovej hudbe tiež viacerým slovenským skladateľom pomáhal prekonávať traumy normali­zácie 70. rokov 20. storočia, ako aj problémy štýlovej sebaidentifikácie.

Jedným z predstaviteľov generácie slovenskej hudobnej avantgardy je aj skladateľ Miro Bázlik, ktorého vývoj bol v mnohom osobitý a líšil sa od postojov jeho vrstovníkov. Bázlik sa síce identifikoval s generačne vyhraneným sebavedomím mladých skladateľov v zmysle hľadania nových impulzov v sloven­skej hudbe na začiatku 60. rokov (serializmus, aleatorika, elektroakuskitcká hudba či happening). Napriek tomu sa nevzdal ani väzieb na staršiu európsku tradíciu a netajil sa úprimným obdivom k tvorbe J. S. Bacha, W. A. Mozarta, L. van Beethovena, F. Cho­pina. Významné podnety Bázlik nachádzal práve v Bachovej hudbe. Skladateľ mal s ňou totiž už od detských rokov sústavný kontakt – stala sa mu zdrojom nielen skladateľskej reflexie, ale aj základom identifikácie na pôde interpretačnej a komentátorskej. Citový vzťah Mira Bázlika k bachovskej tradícii reprezentovanej tematickými tvarmi, lineárnym kontrapunktom a konsonantnými harmonickými súzvukmi autor príspevku dokumentuje analytickým prístupom k vybraným dielam – Canticum 43 (1968), 5 elégií pre sláčiky (1957), Baroková suita (1958), cyklus Päť piesní na čínsku poéziu (1960), oratórium Dvanásť (1967), Sláčikové kvarteto (1974), Spektrá (1970 – 1974), Epoché pre violončelo a orchester (1983) a ďalšie.

Výročie úmrtia jedného z najväčších predstaviteľov európskej hudobnej kultúry si pod názvom 250 years after pripomenuli aj organizátori 11. ročníka medzinárodného festivalu Večery novej hudby 2000. Otvorili tým priestor pre skladateľské iniciatívy, ktoré hudobný odkaz J. S. Bacha nanovo tvorivo transformovali. Tzv. recyklácia Bachovej tvorby v dielach súčasných skladateľov, aktívnych účastníkov projektu, sa stala programovým východiskom festivalu. Pozvanie na spoluprácu prijal aj ruský skladateľ Jevgenij Iršai, žijúci v Banskej Bystrici od roku 1991. Iniciatíva skladateľa vyústila do ojedinelého spracovania bachovského anagramu B-A-C-H v kompozícii Bach-ach-ch-cha-chaos pre husle, violu, violončelo a klavír, premiérovanej v júni 2000 na festivale Večery novej hudby súborom Opera Aperta v Bratislave. Príspevok, zaoberajúci sa tvorbou Jevgenija Iršaia vo vzťahu k odkazu J. S. Bacha, podáva i stručný analytický pohľad na vyššie menované dielo skladateľa.

Renesancia Bachovej tvorby, ktorá nastala od začiatku 19. storočia, prenikla i na územie dnešného Slovenska. Príspevok sa zaoberá otázkou, akým spôsobom sa Bratislava v 19. a prvej polovici 20. storočia zúčastňovala na dejinách Bachovskej recepcie, a to v oblasti klavírneho umenia. Úvahy sa dotýkajú najmä dvoch tematických okruhov: interpretácie klavírnych diel J. S. Bacha v rámci verejných koncertov (čiastočne i reflexie interpretácie v súdobej tlači) a uplatnenia Bachových skladieb vo vyučovaní klavírnej hry. Na základe heuristického výskumu autorky konštatujú, že v oblasti interpretácie klavírneho diela J. S. Bacha bola na území Bratislavy kontinuita s európskym hudobným dianím. O popularizáciu jeho skladieb sa zaslúžili významné zahraničné a domáce umelecké osobnosti, ktoré pozitívne ovplyvnili hudobné dianie v Bratislave. Dobové články a recenzie hodnotili ich interpretačné umenie s veľkým uznaním a rešpektom. Skúmané pramene (programy a recenzie koncertov) poskytujú obraz o tom, že klavírna tvorba J. S. Bacha zaznievala častejšie v rozmanitých úpravách a v duchu zvukového ideálu romantickej citovosti. Súhrnne možno konštatovať, že Bachovo klavírne dielo sa udomácňovalo aj v rámci domáceho muzicírovania a komornej hry. Vo vyučovaní klavírnej hry skladby J. S. Bacha zaujímali dôležité miesto od začiatku 20. storočia. Prvé zmienky o štýlovej interpretácii diel už od konca 19. storočia poukazujú na vývoj hudobnej kritiky. Uvedené výsledky výskumu bachovskej recepcie v oblasti klavírneho umenia možno považovať tiež za jeden z dokladov, že Bratislava a tým aj Slovensko bolo v každej etape svojho vývoja úzko spojené s vývinovými trendmi európskej hudby.

Skladateľské dielo Wolfganga Amadea Mozarta získalo na Slovensku určujúci význam vo fáze štýlového profilovania a dotvárania hudobnej kultúry klasicizmu a stalo sa významným nástrojom formovania domácej dobovej hudobnej tvorby, interpretačnej praxe a hudobného vkusu. Dialo sa tak nielen vo vybranom okruhu šľachtických a meštianskych poslucháčov, ale prostredníctvom chrámových produkcií tiež hudobného cítenia širokých ľudových vrstiev. V tomto zmysle treba na Slovensku archivované dobové mozartovské notové pamiatky pokladať za neodmysliteľnú súčasť kultúrneho bohatstva nášho národa a samozrejme rovnako aj za súčasť hudobnej kultúry Európy.

Príspevok je úvahou, zaoberajúcou sa estetickou otázkou vnímania a hodnotenia hudby v kontexte percepcie hudby W. A. Mozarta. V odpovedi na otázku – je klasická hudba krásna hra, reč citov, alebo posolstvo? – autor poukazuje na úskalia zjednodušujúcich alternatívnych postupov typu buď – alebo. V prípade takého mnohoznačného fenoménu, akým je hudba, akékoľvek zjednodušujúce postupy jednoducho zlyhávajú. Preto ani Mozartova hudba, napriek masívnemu záujmu interpretov, poslucháčov, teoretikov a rôznych vykladačov, nebude vyčerpávajúco a defini­tívne objasnená. Našťastie. Našťastie pre nás i pre budúce hudbumilujúce generácie, ktorým určite prinesie radosť nielen zo znovupoznávania, ale aj z objavovania nových súvislostí. Pretože pravý umelecký artefakt má tú vlastnosť, že nielen prežíva stáročia, ale neustále provokuje nové pohľady a interpretácie zo svojho stredu, v napojení na vnímavého a v dobrom zmysle slova zvedavého percipienta.

Hudba Johanna Sebastiana Bacha je preslávená svojou harmonickou krásou. Ako kantor bol Bach zodpovedný za hudobné usporiadanie liturgie a mnohé jeho skladby vznikli na tento účel. Kantáta má v cirkevnej hudbe osobité miesto kvôli svojej mimoriadnej úlohe: reaguje na hlavné biblické texty, ktoré sa čítajú počas ceremónie. V predloženom príspevku analyzujeme jednu z posledných Bachových kantát Wachet auf, ruft uns die Stimme z teologického/biblického hľadiska.

Napriek tomu, že zvuk a hudba neboli vo filme prítomné hneď pri jeho vzniku a ani niekoľko rokov potom, dá sa konštatovať, že v posledných rokoch už rozdiely v kvalite spracovania nepozorujeme. Problematickou oblasťou sa čoraz viac stáva presýtenosť trhu všemožnými technickými novinkami a rôznymi zariadeniami, ktoré by mali tvorcom zvukovej stránky filmu pomáhať. Predovšetkým honba za kvalitnejšími a inovovanejšími zariadeniami často odsúva samotnú podstatu zvukovej a hudobnej stránky filmu na vedľajšiu koľaj. Invencia, originalita a cit pre plynutie filmového obrazu sú nenahraditeľnými zložkami osobnosti každého skladateľa filmovej hudby čí zvukového
majstra pracujúceho vo filmovom priemysle. Okrem uvedených schopností, ktoré sa dajú zdokonaľovať výlučne praxou, musí mať skladateľ aj zvukár pomerne široký záber znalostí z rôznych odvetví. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že skladateľovi stačí vzdelanie z dejín hudby, tektoniky, tonality, harmónie a polyfónie a zvukový majster by mal byť vzdelaný v odbore elektrotechniky. V prvej polovici 20. storočia by si možno takto vzdelaní ľudia ešte vystačili, no v dnešnej dobe sú už nároky omnoho komplexnejšie. Každý, kto sa chce seriózne venovať oblasti filmovej hudby, musí disponovať znalosťami z teórie začleňovania hudby do audiovizuálneho vyjadrovania, teórie fyzikálnej podstaty zvuku. Ďalej musí mať komplexné vedomosti z teórie a dejín hudby, organológie a hudobnej dramaturgie. V neposlednom rade musí mať tiež dostatočne obsiahle vedomosti o technikách vytvárania a spracovávania zvukového záznamu. Napriek tomu, že počet uvedených odvetví sa môže zdať príliš obsiahly na to, aby ich mohol absorbovať jeden človek, nároky súčasnej audiovizuálnej tvorby si to vyžadujú.

[Pokračovanie recenzie je k dispozícii v tlačenej verzii časopisu.]