Roman Berger (1930) patrí ku generácii slovenských skladateľov, ktorá v nepriaznivom prostredí a za neľahkých podmienok v 60. rokoch 20. storočia presadzovala predstavy a tvorivé zámery prekračujúce oficiálne požiadavky na východiská a výsledky kompozičných aktivít domácich hudobníkov, konštituujúc tak dobový profil tzv. slovenskej hudobnej avantgardy. Sústredený skladateľský pohľad na osobnosť Romana Bergera reflektuje autorovu kompozičnú činnosť analýzami jednotlivých skladieb a akcentom na intenciu hudobnej výpovede smerovanú ad Sacrum, ktorú Berger v individuálnych tvorivých fázach zdôrazňuje príznačnou voľbou hudobných prostriedkov a tónového materiálu (akcent na zvukovosť, racionalitu, rytmicko-metrickú pulzáciu, expresiu a sémantiku). Komponovanie vážnej hudby v pravom zmysle slova – hudby protestu, lamentu alebo nádeje – sa stalo organickou súčasťou Bergerovho hudobného myslenia, hudbou „riešiť“ a „tlmočiť“ problémy sveta. V tejto kontinuite možno chápať syntézu Bergerovho kompozičného jazyka a filozofického myslenia.

Život a umelecké ašpirácie husľového virtuóza Duciho de Karekjarta (1900 – 1962) nie sú dodnes zaznamenané v žiadnej ucelenej štúdii. V štúdii sa zameriavame na základné informácie zo života rodáka z Vrútok, prinášame vybrané kapitoly z európskej a americkej kariéry huslistu a filmového herca na pozadí informácií zachovaných v dobovej tlači vo forme pozvánok a kritík jeho umeleckých výkonov.

Príspevok Opera a mladý divák. Perspektíva vzťahu sa zaoberá odpoveďami na otázky súčasného postavenia opery v spoločnosti vo vzťahu k mladej generácii. Ako zaručiť kontinuitu operného umenia do budúcnosti? Čo je nevyhnutné urobiť, aby spoločnosť opernému umeniu naslúchala aj naďalej? Ako zaujať operou mladého diváka? Autor poukazuje na skutočnosť, že operní tvorcovia a manažéri v snahe prihovoriť sa mládeži často siahajú k zjednodušeniu inscenačného výkladu operného diela. Uprednostnenie zrozumiteľnosti na úkor kvality však nie je tým správnym prístupom. Priestorom pre vzájomné stretnutia s mladým divákom a pre jeho osobnostné i kultúrne formovanie musí byť jazyk, ktorý je inscenátorovi vlastný a súčasne všeobecne zrozumiteľný. Ten by mal vychádzať – špeciálne pokiaľ ide o opernú tvorbu pre mládež – zo štyroch dominantných kritérií: 1. obecne platný hodnotový systém; 2. inšpirujúce individuality; 3. komunikácia v spoločenstve; 4. úsilie o príťažlivé hudobné, ale tiež o dynamické a esteticky pôsobivé vizuálne stvárnenie. Autor príspevku tento prístup prezentuje na inscenácii opery Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú inscenoval na pôde SND v roku 2006.

Text sa formou úvahových reflexií zaoberá jednou z posledných ťažiskových knižných prác popredného svetového hudobného semiotika Eera Tarastiho Sein und Schein. Explorations in Existential Semiotics (De Gruyter Mouton, 2015). Tarasti v nej na platforme výkladu centrálnych kategórií sein (bytie) a schein (zdanie/zjavovanie) skúma problematiku osobitostí „ontologicko-transcendenčných“ otázok existenciálnej semiotiky v širokom diapazóne tém. Okrem hľadania koreňov tohto vidu semiotického myslenia v histórii filozofie a humanistiky sa autor knihy o. i. metodologicky opiera o modely A. J. Greimasa, ktoré inovatívne transponuje vo svojej originálnej koncepcii. Vyzdvihuje zároveň význam biosemiotiky T. Sebeoka, analyzuje semiotiku rezistencie v súčasnej ére globalizácie, rieši kulturologické otázky semiokrízy a transcendencie, či problematiku žánru v hudbe, ale aj tzv. lesser arts. V závere práce hodnotí v spätnom priereze polstoročie vytvárania organizačných platforiem semiotiky, pričom si kladie si otázku opodstatnenosti tejto vednej disciplíny v súčasnom svete.