DOI: 10.4149/SH_2024_2_1

Uhorský huslista Eduard (Ede) Reményi (1830 – 1898) patril spolu s Miskom Hauserom (1820 – 1887), Heinrichom Wilhelmom Ernstom (1812 – 1865) a Josephom Joachimom (1831 – 1907) k najvýznamnejším šíriteľom odkazu viedenskej husľovej školy či triedy Jacoba Boehma na viedenskom konzervatóriu nielen v európskom, ale aj v zaoceánskom priestore. Reményiho stopa v hudobných dejinách sa zvýraznila najmä vďaka spolupráci či priateľstve s kľúčovými osobnosťami revolučného či klasicizujúceho romantizmu – Franzom Lisztom a Johannesom Brahmsom. Reményi svojím umením zaujal okrem Európy aj publikum na iných svetadieloch (podobne ako Miska Hauser), no naša štúdia sa sústreďuje na jeho pôsobenie a na vplyv jeho umeleckej osobnosti v strednej Európe, presnejšie v Čechách, na Morave a na Slovensku – v rokoch vlády Františka Jozefa I. Impulzom k jej vzniku bol samotným Jánom Levoslavom Bellom konštatovaný ťažiskový vplyv Reményiho na jeho rozhodnutie urobiť z komponovania hudby hlavný náplň a zmysel svojho života. Charakteristiku tohto vplyvu rekonštrujeme na základe osobných spomienok, ale i  textov dobovej žurnalistiky.

Kľúčové slová
Eduard Reményi; Ján Levoslav Bella; Ludvík Procházka; Pressburger Zeitung

DOI: 10.4149/SH_2024_2_2

Štúdia prináša medailón pre slovenskú muzikológiu pomerne neznámej osobnosti Antona Hoka (1890 – 1974). V dobovej tlači bol označený za prvého slovenského tenoristu v USA. Jeho aktivity zahŕňajú oblasť hudobnej kultúry a duchovnej služby. Bol interpretom ľudových, umelých a duchovných piesní, propagoval piesňovú tvorbu Antonína Dvořáka, nahral vyše 40 slovenských piesní na platne firiem Victor a Columbia Records. Popri misijnej práci a povolaní baptistického farára viedol prednášky, publikoval články a eseje, organizoval a dirigoval cirkevné spevácke zbory, vyučoval spev a zostavil spevácku školu pre samoukov. Zastával názor, že kresťanské zhromaždenia majú zborovým spevom oslavovať Boha. Sám išiel príkladom, svoje kázne spieval a dostal prezývku Spievajúci evanjelista.

Kľúčové slová
Anton Hok; spevák; pedagóg spevu; zbormajster; organizátor festivalov pre spevácke zbory; farár

DOI: 10.4149/SH_2024_2_3

Táto štúdia sa dotýka základných otázok prebiehajúcej diskusie o hudobnej ontológii, pričom sa zameriava na jej povahu, rozsah, metodologické východiská a význam. Primárnym cieľom je pomenovať zásadné problémové okruhy, identifikovať hlavné zdroje sporov a vysvetliť, prečo má zmysel zúčastňovať sa týchto diskusií. Text je štruktúrovaný do šiestich častí. V prvej časti autorka predstavuje niektoré kľúčové otázky, ktoré sú predmetom diskusií o ontológii hudby, a pozýva čitateľov zapojiť sa do prípadovej štúdie. V druhej časti sú stručne vymedzené ciele a zameranie hudobnej ontológie s uvedením rôznych výkladov ponúkaných v tejto oblasti poznania. V tretej časti sa autorka usiluje objasniť hlavné výzvy týkajúce sa hudby, ktoré musia všetky tieto ontologické koncepcie riešiť. Štvrtá časť prináša analýzu metodologických problémov objavujúcich sa pri posudzovaní týchto rôznych názorov. V piatej časti autorka uvádza určité kritické názory na význam hudobnej ontológie. Štúdiu v šiestej časti ukončuje predložením vlastného návrhu „mäkkého“ ontologického prístupu, ktorý prekonáva kritiku cestou integrácie poznatkov histórie, ontológie a estetiky.

Kľúčové slová
hudobná ontológia; hudobná meta-ontológia; analytická filozofia; hudobné dielo

DOI: 10.4149/SH_2024_2_4

Teoretické uvažovanie o hudbe je súčasťou diskurzu viacerých vedeckých disciplín: muzikológie (v jej rámci najmä hudobnej teórie, kde hudobné myslenie možno chápať ako integrálnu disciplínu), hudobnej estetiky, filozofie kultúry, filozofie umenia, etnológie a kultúrnej antropológie. Hoci zďaleka neboli vymenované všetky vedy, už táto vzorka ukazuje rozmanitosť a bohatosť uvažovania o hudbe. Kultúrnotvorný význam hudby spočíva v tom, že organizuje a kultivuje naše vnímanie veľmi špecifickým spôsobom – jednako je najabstraktnejšia z umení (nemateriálna, neverbálna) a súčasne jej sémantické možnosti sú oveľa menšie ako u iných umení, vďaka čomu dokáže rozvíjať aj inú než len rozumovú stránku človeka (v duchu osvietenskej rovnováhy rozumu a citu). Slovami Immanuela Kanta povedané, hudba prezentuje estetické (aj filozofické) idey, hoci sú odlišné od rozumových ideí vyjadriteľných verbálne a pojmovo. Nie je možné ju obviňovať zo šírenia ideologických téz, nikdy to nebolo explicitne preukázané. Pritom nás dokáže urobiť šťastnejšími, slobodnejšími, jej pestovanie dokáže podporiť zdravie aj našu osobnostnú integritu a morálku (ako súčasť ars vivendi). Takto možno načrtnúť spoločný predmet prináležiaci ako hudbe, tak aj filozofii, ktorý v 21. storočí znova nadobúda na svojej dôležitosti.

Európska platforma pre filozofiu hudby (ENPM) bola založená na jar roku 2023. Spája bádateľov zaujímajúcich sa o filozofiu hudby aktívnych vo vedných odboroch ako filozofia, muzikológia, estetika, vedy o umení, sociológia, psychológia alebo počítačové vedy, rovnako aj profesionálnych hudobníkov a tvorcov, ktorí pracujú predovšetkým, ale nie výlučne, na akademických inštitúciách a umeleckých akadémiách v Európe.

[Pokračovanie príspevku je k dispozícii v tlačenej verzii časopisu.]