DOI: 10.4149/SH_2023_3_1

DOI: 10.4149/SH_2023_3_2

Predkladaný text je druhou časťou štúdie s názvom Kompozície slovenských skladateľov a skladateliek pre gitaru. Nadväzujúc na prvú časť štúdie tu predstavujeme vývoj komponovania pre gitaru v 70. rokoch minulého storočia, pričom približujeme ako rozvíjanie komornej hudby (s gitarou), tak aj prvé kompozície pre sólovú gitaru z pera Tadeáša Salvu, Stanislava Hochela, Juraja Hatríka či Pavla Šimaia. Druhá časť štúdie sa zaoberá aj kontextmi a podobami hudby s gitarou od slovenských skladateliek Iris Szeghy, Viery Janárčekovej a Jany Kmiťovej. Pridanou hodnotou tejto časti sú tiež tri rozhovory s Petrom Machajdíkom, Petrom Javorkom a Janou Kmiťovou informujúce o ich skladateľských skúsenostiach a postojoch súvisiacich s možnosťami gitary v súčasnej komponovanej hudbe.

Kľúčové slová
gitarová hudba; slovenskí skladatelia; slovenské skladateľky; komorná hudba; hudba pre sólovú  gitaru

DOI: 10.4149/SH_2023_3_3

Air russe – Air cosaque – Air d’Ukraine – Schöne Minka

Dejiny európskej komponovanej hudby, existenciálne využívajúcej notový záznam, oscilujú medzi snahami o dosiahnutie univerzálneho jazyka pomocou jednotného štýlu, ktorý by si postupne adoptovali väčšie i menšie lokálne (národné) kultúry, a snahami o individuálne modifikácie tohto štýlu, ktoré sú podmienené nielen umeleckými, ale aj politickými či spoločenskými súvislosťami. Prítomnosť oboch tendencií pozorujeme vo vrcholných fázach vývoja renesančnej, barokovej i klasicisticko-romantickej hudobnej kultúry.
Predmetom predloženého textu je vstup ruskej modifikácie klasicisticko-romantického hudobného jazyka do európskej hudobnej kultúry. Prvá časť textu (Air russe – Air cosaque – Air d’Ukraine – Schöne Minka ) vychádza z opisu prvých snáh vytvoriť zbierky národných piesní, ktoré sa v cárskom Rusku uskutočnili už v poslednej tretine 18. storočia (Vasilij Fiodorovič Trutovskij – c1740 – c1810; Sobranie russkich prostych pesen s notami, štyri zošity Sankt Peterburg 1776, 1778, 1778, 1795; a najmä Nikolaj Alexandrovič Ľvov – 1753 – 1803 a Ivan Prač 1750 – 1818: Sobranie narodnych russkich pesen s ich golosami, Sankt Peterburg 1790, 1806 (rozšírené vydanie), 1815, 1896).
Iniciatívy Trutovského, Ľvova a Prača mali spoločné ciele s iniciatívami Angličana George Thomsona (1757 – 1851) či Nemcov Johanna Gottfrieda von Herdera (1744 – 1803) a Clemensa Brentana (1778 – 1842). Najmä Ľvov–Prač vytvorili zbierku, ktorá sa stala súčasťou pracovní nielen ruských hudobníkov, ale mohli sme ju nájsť aj v západnej Európe (Jan Ladislav Dusík, Ludwig van Beethoven, Antonín Rejcha, Johann Nepomuk Hummel ai.). Dotyky západnej hudby s ruskou hudbou prostredníctvom národnej piesne dobre ilustrujú dejiny využitia ruskej (maloruskej či ukrajinskej) piesne Jechal kozak za Dunaj pri tvorbe úprav pre klavír, štvorručný klavír, gitaru, harfu či v komorných i orchestrálnych skladbách – predovšetkým v podobe témy s variáciami.

Kľúčové slová
zbierky národných piesní; Air russe; Air cosaque; Air d’Ukraine; Schöne Minka

DOI: 10.4149/SH_2023_3_4

Predložená štúdia predkladá obraz hudobného vzdelávania v Masarykovom 1. štátnom učiteľskom ústave v Modre, ktorý sa mal stať pre prvú československú republiku vzorom učiteľského vzdelávania. Tejto požiadavke bol podriadený aj výber prestížnych pedagógov hudby. Ťažisko práce spočíva v interpretácii výsledkov analýzy primárnych prameňov, pomocou ktorých nielenže dokumentuje úroveň hudobného vzdelávania v učiteľskom ústave, vďaka rozsiahlemu archívnemu fondu prináša profily hudobných pedagógov so zameraním na ich hudobno-pedagogické pôsobenie v inštitúte. Zdokumentovaním mimoškolskej činnosti poukazuje aj na široký presah hudobného vzdelávania mimo povinnej bázy vyučovania. Závery nášho hudobno-historického výskumu nielenže prinášajú nové informácie pre oblasť regionálneho školstva, ale upriamujú pozornosť na učiteľské inštitúcie ako na centrá vzdelanosti, ktoré aj po zmene politických pomerov pokračovali v tradícii učiteľského vzdelávania s vysokou úrovňou hudobných aktivít.

Kľúčové slová
Modra; hudba; vzdelávanie; štátny učiteľský ústav; Emil Hula; Jan Šoupal; Viliam Truhelka; Eduard Nademlýnský; Jiří Svoboda; hra na klavíri; hra na organe; spev; hra na husliach

DOI: 10.4149/SH_2023_3_5

Text sa venuje jednému z najvýznamnejších slovenských divadelných výtvarníkov posledných dvoch dekád minulého storočia a niekoľkých sezón po roku 2000, Vladimírovi Čápovi. Vzhľadom na veľké množstvo jeho scénografických a kostýmových realizácií sa v texte sústredíme na výber z nich, konkrétne na päť inscenácií, ktoré ako scénograf pripravil v Opere SND. V článku sa usilujeme poukázať na špecifickú črtu Čápovej tvorby ‒ že totiž jeho prenikavá schopnosť analýzy a načúvania konkrétnemu dielu ho privádza k pozoruhodnej rozmanitosti v ponímaní inscenačnej estetiky a logiky jednotlivých dramatických a hudobnodramatických textov; a že nie vonkajšie znaky jeho výtvarného prejavu, ale práve táto rozmanitosť je signifikantným  znakom jeho umeleckého rukopisu.

Kľúčové slová
scénografia; opera; scénický výtvarník; rukopis; princíp